Čo si deti pamätajú (a čo si myslíme, že si budú pamätať)

Nedávno som počula rozhovor dvoch dospelých súrodencov o ich detstve. Spomínali na spoločné zážitky, prázdniny, rodičov a domov, v ktorom vyrastali. Zaujímavé bolo, že ani jeden z nich nespomínal drahé darčeky, značkové oblečenie či veľkolepé udalosti, na ktoré ich rodičia pravdepodobne šetrili celé mesiace.

Namiesto toho si pamätali, ako im otec počas zimných večerov nosil do izby teplý čaj. Spomínali na spoločné sobotné raňajky a na to, ako sa mama smiala, keď piekli koláč a polovica múky skončila na kuchynskej podlahe. A práve v tej chvíli som sa pristihla pri jednoduchej otázke.

Čo si vlastne deti z detstva naozaj pamätajú? A čo si len my myslíme, že si budú pamätať?

Často investujeme energiu do nesprávnych spomienok

Keď sa staneme rodičmi, prirodzene chceme svojim deťom vytvoriť krásne detstvo. Chceme im dopriať viac, ako sme mali my. Hľadáme najlepšie hračky, plánujeme výlety, pripravujeme oslavy, fotíme momenty, aby sme ich uchovali navždy.

Nie je na tom nič zlé. Každá mama a každý otec túži po tom, aby ich dieťa vyrastalo obklopené láskou a peknými zážitkami.

Lenže niekedy máme pocit, že práve veľké udalosti budú jedného dňa tvoriť tie najcennejšie spomienky našich detí. Že si budú pamätať konkrétnu dovolenku, drahý darček alebo dokonale pripravenú oslavu.

Detská pamäť však funguje trochu inak.

Deti si málokedy ukladajú zážitky podľa ich veľkosti. Ukladajú si ich podľa emócií. Pre nás môže byť vrcholom roka týždeň pri mori. Pre dieťa môže byť vrcholom roka obyčajný večer, keď ste si spolu postavili bunker z diek v obývačke a predstierali, že v ňom bývate.

Deti si nepamätajú veci. Pamätajú si pocity.

Skúste sa na chvíľu vrátiť do vlastného detstva.

Pravdepodobne si nespomeniete na všetky darčeky, ktoré ste dostali pod stromček. Možno si však pamätáte vôňu obývačky počas Vianoc. Hlas starého otca. Pocit bezpečia, keď ste večer zaspávali vo svojej posteli a vedeli ste, že vedľa vás je niekto, kto vás ľúbi.

Práve tak fungujú aj deti.

Nepamätajú si presne, čo ste povedali v konkrétny deň. Nepamätajú si každú vetu ani každú situáciu. Pamätajú si však, ako sa pri vás cítili. Či boli vypočuté. Či sa mohli smiať. Či mali pocit, že sú prijaté aj vtedy, keď niečo pokazili. Či ste boli pri nich nielen fyzicky, ale aj mentálne.

Tieto pocity si nesú ďalej. Často oveľa dlhšie, než by sme čakali.

To, čo považujeme za obyčajné, býva často najvzácnejšie

Rodičovstvo je zvláštne v tom, že tie najcennejšie momenty často vyzerajú úplne obyčajne.

Nie sú fotogenické a už vôbec nie sú sú dokonalé. Často vznikajú uprostred chaosu, únavy a bežných dní.

Keď sa večer všetci natlačíte do jednej postele a čítate rozprávku. Keď cestou zo škôlky zbierate kamienky a dieťa vám nadšene rozpráva, ktorý z nich je najkrajší. Keď sa spolu hráte na podlahe a zabudnete na čas. Keď sa dieťa rozpráva o niečom, čo sa vám zdá ako úplná maličkosť, no vy ho napriek tomu počúvate.

Práve v týchto chvíľach vznikajú spomienky, ktoré prežijú roky.

Je to preto, že sa v nich dieťa cítilo dôležité.

Jedna vec, ktorú si deti všimnú vždy

Existuje niečo, čo si deti pamätajú viac, než si uvedomujeme.

Našu pozornosť.

Nie len dokonalosť, počet krúžkov a ani množstvo aktivít.

Pozornosť.

Deti veľmi rýchlo vycítia, či ich naozaj počúvame. Či sa na nich pozeráme, keď nám niečo ukazujú. Či sme s nimi, alebo len vedľa nich.

A možno práve preto si o desať či dvadsať rokov nebudú pamätať konkrétnu hračku, ktorú dostali na narodeniny. Budú si však pamätať, kto sa s nimi v ten deň hral. Kto sa s nimi smial a kto bol pri nich naplno.

Dnešná doba nám kradne drobné okamihy

Nikdy v histórii sme nemali toľko možností zachytávať spomienky. A paradoxne možno nikdy nebolo také jednoduché prežiť ich len napoly.

Fotíme výlet namiesto toho, aby sme si ho naplno užili. Kontrolujeme telefón počas hry. Počúvame dieťa a zároveň odpovedáme na správu. Večernú rozprávku čítame jedným okom a druhým sledujeme notifikácie.

Nie je to preto, že by sme nechceli byť prítomní, ale preto, že sme si na rozptýlenie zvykli.

Lenže deti nevnímajú počet spoločných hodín, ale vnímajú kvalitu spoločnej pozornosti. Niekedy desať minút úprimnej hry znamená viac než celé popoludnie strávené vedľa seba.

Čo si možno budú pamätať o vás?

Možno si vaše dieťa raz nebude pamätať, koľko stála jeho izba. Možno si nebude pamätať značku kočíka ani model bicykla. Možno si nebude pamätať väčšinu vecí, ktoré ste preň kupovali.

Ale možno si bude pamätať, že ste sa vedeli spolu smiať.

Že ste ho objali, keď malo zlý deň. Že ste si večer našli čas na rozprávku, aj keď ste boli unavení. Že ste spolu stavali cesty z kociek, piekli koláče alebo sa len tak prechádzali bez konkrétneho cieľa. Že ste počúvali jeho nekonečné príbehy, ktoré nedávali veľký zmysel nikomu inému, ale preň znamenali celý svet.

A možno si bude pamätať aj to, že ste boli bezpečným miestom, kam sa mohlo vždy vrátiť.

Ak by si mal tento článok odniesť len jednu myšlienku, nech je to táto:

Detstvo sa neskladá z veľkých momentov. Skladá sa z tisícok malých okamihov, ktoré sa v danom čase zdajú úplne obyčajné. A práve tie si deti často nesú so sebou celý život.

A kde v tom všetkom stojí DADOO?

V DADOO veríme, že najkrajšie detské spomienky nevznikajú vtedy, keď dieťa dostane ďalšiu vec. Vznikajú vtedy, keď dostane príležitosť zažiť niečo spolu s niekým.

Preto sa pri výbere produktov nepozeráme len na to, čo dieťa zabaví na pár minút. Hľadáme hračky, kreatívne pomôcky a produkty, ktoré vytvárajú priestor pre spoločnú hru, rozhovory, fantáziu a čas strávený spolu.

Pretože keď sa o niekoľko rokov vaše dieťa obzrie späť, možno si nebude pamätať všetko, čo malo. Ale je veľká šanca, že si bude pamätať, ako sa pri vás cítilo.

A to je spomienka, ktorá má oveľa väčšiu hodnotu než čokoľvek, čo sa dá zabaliť do darčekového papiera.

Vaše Dadoo
www.dadoo.sk